Ku môjmu dlhodobému predmetu záujmu už dlhšie patrí školský pozemok na Drotárskej ulici. Pozerám sa na tento priestor z rôznych uhľov a časových hľadísk. Historicky bola oblasť týchto pozemkov známa ako Vyšší Mocengrunt, ľudia tu mali svoje záhrady rozdelené runami – kamennými pásmi, akých podobné útvary badáme po kopcoch Chorvátska. Ak sa však zahľadíme na toto územie ešte z dávnejších historických čias a predpokladáme prítomnosť divokej prítomnosti pradruhov – vieme s najväčšou pravdepodobnosťou prijať možnosť, že by tento priestor bol býval podobne bujný dodnes. Tento predpoklad potvrdzujú aj prostredia, ktorých sa človek už po dlhé tisícročia, ak niekedy vôbec dotkol. A ak aj áno, intenzita jeho otlačku bývala iných rozmerov. Dá sa povedať, že model antropocentrického presadenia však nastal z veľkej miery aj tu. Dá sa však spraviť krok späť a vpred zároveň? A akým spôsobom? V akom postoji sa ocitneme? Ako sa to prejaví? Huxley to pomenúva ako „zatmenie darvinizmu“.
Čo je však jeho dôsledkom? V tomto cykle už nepôjde po opätovnom rozprúdení chodu o zastarané držanie mŕtveho, vydobytého priestoru duchov niekdajších spoločenstiev v nehybnom stave. Ako už vo svojej teórii Jean-Baptiste de Lamarck naznačil – evolúcia je založená na „poučnom“, vzájomne výhodnom pôsobení medzi organizmami a ich prostredím, ktoré je v dynamickom svete zmien umožňuje formám života prežiť a vyvíjať sa (B. Lipton, 2005).
Dovolíme si uvítať u seba aj divokú, nespútanú časť sveta – prírody? Čím je nám tak blízka? Tak ako tieň dáva svetlu tvar, nie je to náhodou tým, že nás tento aspekt bytia, jednoducho dopĺňa?
Dovolím si tento „tmavý“, živelný princíp divokej prírody použiť ako metaforu ku tieňu. Orámcovane, ale vedome si ju už priznávame, vpúšťame za naše brány. Skúsme takto parabolicky navnímať nasledujúce odseky vyňaté z Tanizakiho Chvále tieňom.
Stejně jako si ani sebevětší
krasavice s dokonalou pletí nemůže dovolit veřejně ukazovat
nohy a hýždě, protože se to nesluší, tak i tato příliš okázalá
bělost mi připadá vrcholně neslušná. Čistota těch částí
toalety, jež jsou vidět, člověka tím víc nutí představovat si ty
části, jež vidět nejsou. U těchto místnůstek je přece jen vhodnější,
aby byly zahaleny do stinného pološera, v němž splývají
hranice mezi tím, kam až je čisto, a odkud začíná špína.
Chce sa však náš pohľad zatúlať do lúčnej húštiny? A či radšej pozorujeme korektne pokosený, jemne obschnutý trávnik? Obe majú svoj význam. Tráva na krátko, môže svojim sterilizovaným zostrihom popichať dokonca viac. Jemná a tenká pokožka chodidla dnešného civilizovaného človeka, večne odetá v pohodlnom úkryte ponožky v topánke, by azda aj chcela stúpiť von, aby ucítila mokro a tajomný chvat krovia..
Panuje v nich tedy potemnělé
šero i při světle elektrických lampiónů. Když jsem se
však při ještě bledším světle svíčky znovu zahleděl na lakový
podnos, uvědomil jsem si, že v temnotě stínů, poskakujících
sem a tam pod plápolavě se chvějícím plamenem, nabyl
lesk lakových předmětů, hluboký jako bezedná bažina, nyní
zcela jiného půvabu, než měl předtím. Ne, není náhodou, že
naši předkové od chvíle, co objevili lak jako materiál, pojali
tak silnou náklonnost k sytému lesku nádob krytých mnoha
vrstvami přírodního laku.
Lesknúce sa čierne klávesy, ako by len bez vás oktávy zneli? Bolo by možné ich hĺbku vyjadriť aj bez vášho tieňu?
Totéž můžeme řící i o sójové
omáčce. V kjótské a ósacké oblasti podávají k plátkům
syrové ryby a k nakládané i vařené zelenině hustou omáčku
zvanou tamari. Je to snad proto, že její lesklá hutnost doslova
hýří bohatou škálou stínů a krásně ladí s tmou?
Pokrmy, v nichž převládá bílá — jako je pasta z bílých
bobů, sójový tvaroh tófu, rybí placičky nebo plátky bílé
syrové ryby — také nejsou barevně lákavé, jsou-li nám předloženy
v příliš světlé místnosti. Ale pak následuje rýže, kterou
přinesou v lesklé nádobě z černého laku. Nejkrásněji se
vyjímá v potemnělém prostředí, v němž ihned vzbudí chuť
k jídlu. Z čerstvě uvařené bělostné rýže, načechrané do kopečku
uvnitř černé nádoby, vydýchne po zdvižení víka teplý
závan páry. Určitě každý Japonec při pohledu na rýžová
zrnka lesknoucí se jako perly pocítí dojetí a povděčnost, že
je mu dopřáno potěšení jíst pokrm s rýží. Čím víc o tom
přemýšlím, tím pevněji docházím k názoru, že naší národní
kuchyni udávají základní tón stíny, že k ní neodmyslitelně
patří přítmí.
Tieň je snáď možné poňať aj z čisto z pragmatického hľadiska. Akonáhle sa v momente pôžitku letného dňa ocitáme v jeho obklopení, padne nám dobre sa pod nejednou korunou zastaviť a schladiť. Túto úlohu, o čosi ostrejšie, plnia aj budovy a konštrukcie – nie sú to však sami o sebe inteligentné organizmy, skôr len vyťažené a sformované materiály, ktoré sa bez schopnosti termoregulácie vedia v pokoji rozžeraviť do pekelných teplôt. Inak sa však chovajú zakryté živým porastom – v takom litosferickom poradí, v akom sa zväčša nachádzajú.
Kvalita zvaná krása
se vždy rodí z praktických podmínek každodenního života,
a tak i naši předkové, přinucení bydlet v tmavých místnostech,
po čase objevili ve stínech krásu, ba dokonce začali hry
stínů využívat pro zdůraznění této krásy. Tak došlo k tomu,
že půvab japonského interiéru spočívá v kombinaci sytějších
a světlejších stínů. Nic jiného v něm není.
Nie je to ani až tak o tom chrániť sa pred slnečnou žiarou, ako ju skôr nechať zachytiť na povrchoch, kde sa jej nájde väčšieho úžitku. Ostane, aj v malom množstve vie z nej skvieť život.
A přece pokaždé,
když pohlédneme na tmu, do níž se noří prostor za dřevěným
nadpražím tokonomy, prostor v okolí vázy s květinami
či prostor pod poličkou, vždy znovu podlehneme dojmu,
že zde panuje dokonalá tišina, že v těchto stinných zákoutích
vládne neskonalý, ničím nerušený klid a mír.
Ak by aj nocou vládlo ticho, v meste je svetla stále dosť. I tak sa môže zazdať, že stlmením jeho šumu nastáva vyňatie pnutia, ktoré v prúdoch infraštruktúr cez deň tak tryská. Z napätých tepien sú, aspoň niekde, na noc pokojné žily.
Podle mne krása bez stínů není krásou. Naši předkové učinili
z ženy bytost, k níž nerozlučně patřila tma, stejně jako
patřila ke zlacenému laku makie a k předmětům vykládaným
perletí. Proto se ji snažili co nejvíce ukrývat do stínů,
halit její ruce a nohy do dlouhých rukávů a řasnatých kimon,
a tak soustředit pozornost na jediné místo — na šíji. Ano, ve
srovnání se západními ženami bylo asi její ploché a nesouměrné
tělo ošklivé. Jenže naše myšlenky se k tomu, co nevidíme,
neupínají. Tváříme se, že co není vidět, neexistuje. Ten,
kdo chce onu ošklivost stůj co stůj vidět, připomíná člověka,
jenž do výklenku tokonoma v čajovém domku namíří stowattovou
žárovku a všechnu krásu tam přebývající vypudí.
Naaranžovať skutočne dychberúcu prírodnú scenériu, ktorá dokáže uchlácholiť mešťanove detské spomienky na dedinu, nie je nič zložité. Stačí robiť s hlinou či slamou. Vôňa, ktorá sa nesie vzduchom, pred očami zjavuje obrazy z vidieku. Berie ich ako cez klúčovú dierku do chvíle nostalgickej radosti.
Rovněž při zakládání zahrad my
v nich vytváříme houštiny křovisek a stromového porostu,
zatímco oni v nich rozvinou rovný a prostorný trávník.
Z čeho asi vyrůstal tento rozdílný vkus? Mám dojem, že
my lidé z Východu hledáme uspokojení v prostředí, do něhož
jsme byli zasazeni, zdáme se být smířeni se svou momentální
situací. Když je tma, nic nás nepudí proti ní reptat,
poddáme se s pocitem, že se nedá nic dělat. Je-li málo světla,
pak je málo světla, a my se plně pohřížíme do tmy a sami
od sebe v ní hledáme krásu. O pokrok věčně usilující západní
člověk se naopak vždycky snaží vylepšit svůj úděl. Od
svíčky k lucerně, od lucerny k plynovým lampám, od plynových
lamp k elektrickému osvětlení — věčně touží po větším
jasu a světle a vynakládá nemalé úsilí na odstranění
sebenepatrnějšího stínu.
A teraz, vidíme koľko vplyvu prúdi z oboch strán. Z východu na západ, a aj opačne. Tieň sa hlási, že sa svetlo priveľmi jasá. Je horúco. Tma nestíha s chladnou hlavou tvarovať, lebo sa rýchlejšie ľad topí, ako mrzne.
Príklad ku rozrušenému pokoju nám dáva Satprem v Šrí Aurobindovom vnútornom životopise Putovanie vedomia:
Ak začneme rozmýšľať, tak to už nie je zčerenie, ale špinavé víry, ktoré pokrývajú všetko. V tomto procese niet miesta pre myšlienky, nemožno sa snažiť spomenúť na niečo rozumom. Miesto toho musíme nepretržite a uprene pozerať na široké, pokojné jazero, ako pri dlhom pozorovaní, ktoré nemá objekt, ako keby sme sa snažili preniknúť tieto modré hlbiny len silou nášho pohľadu. Ak sme vytrvalí, tak po nejakom čase pred našimi očami neočakávane vypláva nejaký obraz, alebo možno len nejaký tieň, podobný dymu ďalekej krajiny, ktorý je nasýtený akousi známou, ale nepostrehnuteľnou vôňou. Len sa naň netreba ihneď vrhnúť - v takom prípade obraz okamžite zmizne. Treba mu dovoliť, aby sa postupne prejavil, nadobudol formu podľa svojho uváženia a my si nakoniec spomenieme na celú scénu. Keď spoľahlivo držíme niť vo svojich rukách, v zásade to stačí k tomu, aby sme ju pomaly naťahovali, nesnažiac sa rozmýšľať alebo chápať (pochopenie prichádza neskôr: ak začneme ihneď interpretovať, tak tým prerušíme spojenie). Táto niť nás povedie z krajiny do krajiny, od spomienky k spomienke. Môže sa stať, že zaviazneme na celé roky v tom istom bode, ako keby kdesi v pamäti bola diera, medzera, jama na ceste. Aby sme nahradili chýbajúcu spojovaciu niť, musíme sa obrniť trpezlivosťou a pokračovať v práci, neustále sa snažiť nájsť toto spojenie. Ak budeme vytrvalí, tak sa nakoniec cesta objaví, tak ako to často býva v nepreniknuteľných džungliach.
Sprítomňujúca je mi obrazotvornosť, ktorú v prípade pozemku a školy nasledujem. Nechávam sa viesť a radím sa s ním. Aký vývoj či zmena správania požaduješ, aby si nás mohlo podporiť čistým vzduchom, hlbokou farbou, vôňou čo lieči?
V predstave sa otvára začiatok spolupráce kmeňa svetla s tieňom prírody. Začiatok tvorby citového poľa, ktoré víta rozvahu vzťahov.
A tu sa celá integrálna joga Šrí Aurobinda naraz rozsypala. Celé jeho úsilie v práci o mentálnej, vitálnej a fyzickej transformácii a jeho viera v dokonalý pozemský život boli zmetené, pohltené gigantickou ilúziou: "Nezostalo nič okrem prázdnych obrazov. Bol som vyvrhnutý do takého stavu nad myšlienkou a bez myšlienky, ktorý nebol poškvrnený nijakými mentálnymi, alebo vitálnymi pohybmi. Nejestvovalo ani ego, ani reálny svet, len, pozerajúc cez nehybné city niečo pociťovalo alebo spájalo so svojím absolútnym mlčaním svet prázdnych obrazov, materializované tiene, zbavené skutočnej substancie. Nebolo ani Jednotné, ani početnosť - len absolútne To, zbavené príznakov, existujúce, neopísateľné, nemysliteľné, absolútne, všeobecne platné a predsa nanajvýš reálne a jedine reálne. To nebola ani mentálna realizácia, ani letmé svetlo, blysnúce sa kdesi navrchu - to nebola abstrakcia, to bola jediná pozitívna realita, ktorá, hoci i nebola priestranným fyzickým svetom, naplňovala, zaberala, alebo skôr zavodňovala a zatopila túto vidinu fyzického sveta, nenechávajúc žiadne miesto, alebo priestor pre inú realitu okrem samej seba a nedovoľujúc ničomu okrem seba zdať sa reálnym, pozitívnym, alebo substančným... On (ten zážitok) priniesol nevýslovný Pokoj, nádherné ticho, nekonečnosť oslobodenia a slobodu. Šrí Aurobindo priamo vstúpil do toho, čo budhisti nazývajú nirvánou..
Spätosť jestvuje, aj keď nevyrieknuto. Ostáva súčasné bdenie fungujúcej biológie. Žiadne odpojenie, ani pripojenie od cyklov prírody. Prosté dianie, tiahnuca sa súvislosť. Súčasť.
No keď si začíname uvedomovať svoj cieľ, pred nami sa odhaľuje zvláštna ťažkosť, ktorá, ako sa zdá, je protikladom nášho cieľa, alebo mu protirečí. Zvláštna situácia: ako keby sme niesli v sebe tieň nášho svetla, zvláštny tieň, ťažkosť alebo problém, ktorý vyvstáva pred nami znova a znova s neobyčajnou nástojčivosťou, ukazuje sa nám pod rôznymi maskami a za najrozličnejších okolností, no v podstate zostáva stále ten istý. Vracia sa po každej vyhranej bitke, s rastúcou silou v presnom k pomere k novej intenzite nášho vedomia, ako keby sme museli viesť ten istý boj znova a znova na každej ovládnutej rovine vedomia. Čím jasnejším sa stáva cieľ, tým hustejší je tieň. Stretávame nepriateľa: Ten tajný nepriateľ, ktorý je v hlbinách podstaty skrytý, tebou musí byť porazený, človeče, ináč nesplníš svoju najvyššiu povinnosť.
Tomuto vnútornému boju sa vyhnúť nemôžeš.
A práve tento tieň udáva svetlo do pohybu, ženie doň svoju hnaciu silu, aby mohol uskutočniť svoj zámer – rozložiť dokonalé, všetko, čo už splnilo svoj účel - aby mohol prebehnúť rozklad do prasíl, z ktorých zdrojov súčasne čerpá nová tvorba.
Tvorenie z prevzatého v novom priestore, tvorenie nového v prevzatom priestore.
"Ak vo vás už potencionálne jestvuje víťazstvo, tak vždy v sebe nesiete aj protiklad tohoto víťazstva, prameň vašich ustavičných múk. Ak vidíte niekde v sebe čierny tieň, niečo, čo vám spôsobuje skutočnú bolesť, môžete byť presvedčení o tom, že máte aj príslušnú schopnosť vidieť svetlo". A ďalej, "Máte zvláštny cieľ, zvláštne poslanie, je pre vás charakteristická realizácia a nesiete v sebe všetky prekážky nutné k tomu, aby ste túto realizáciu urobili dokonalou. Vždy budete vidieť, že tma a svetlo sa nachádzajú vedľa seba vnútri vás. Ak máte nejakú schopnosť, tak sa vo vás nachádza aj odmietanie tejto schopnosti. A ak v sebe odhaľujete hustý a hlboký tieň, môžete byť presvedčení o tom, že niekde vo vás je aj veľké svetlo. Je vám daná možnosť využiť prvé, aby ste realizovali druhé.
V tom spočíva výzva udržateľnej realizácie. Kontinuitu overí prehodnotenie nášho významu v biosfére. Podporiť ju vie zváženie striedavého prúdu vplyvov a vnemov okolitých organizmov .
Plávam v mori genetických informácii – som dostatočne citlivý pri ladení antény, aby som ňou bol schopný zachytiť signál z prostredia? O čo sa mnou chce prostredie podeliť?
"Jestvuje tiež temný rozum tela, rozum buniek, molekúl a častíc". Gekkel, nemecký materialista, hovorí niekde o vôli atómu a moderná veda, konštatujúc nespočetné individuálne variácie v pohybe elektrónov, približuje sa k tomu, aby chápala toto gekkelovské vyjadrenie nie proste ako metaforu. Môže tu byť reč o tieni, ktorý vrhá nejaká skrytá realita.
Azda nemožno túto silu, ktorá drží opraty rastu a rozkladu, pripomenúť a osláviť prirodzenejším spôsobom:
Spisovatel Sóseki Nacume považoval každodenní
ranní vycházku na toaletu zajedno z největších potěšení,
nazýval ji dokonce „fyziologickou slastí". Pro vychutnání
takové slasti není určitě příhodnějšího místa než japonský
záchod, kde je člověk obklopen tichými stěnami s jemně zrnitým
dřevem a odkud může svůj zrak obrátit k modré obloze
či k zelenému listoví. Jak jsem však již řekl, nezbytnými
podmínkami jsou jistá dávka příšeří, dokonalá čistota a ticho,
v němž lidské ucho dokáže zachytit i bzučení komára.
Já miluji jemný šumot deště, když jsem na takovém záchodku.
Zvláště v oblasti Kantó, kde bývá při podlaze podlouhlé
okénko, jímž se vymetá smetí, je možné z bezprostřední
blízkosti naslouchat dešťovým kapkám, jak tichounce padají
z okraje střechy či z listů křovisek, omývají podstavec
kamenné lucerny, smáčejí mech na balvanech cestičky a neslyšně
se vsakují do země. Namouvěru, japonský záchod je
tím nejbáječnějším místem pro naslouchání ptačímu zpěvu
a hmyzímu bzikotu, i pro pozorování luny za měsíční
noci, je místem jako stvořeným pro vychutnání proměnlivé
nálady jednotlivých ročních období. Mistři poezie haiku odtud
určitě po staletí čerpali nejeden námět ke svým básním.
(z eseje na predmet vizuálnych dát kultúrneho dedičstva, šk.rok 2020/21)
Comments